Tri behy a jedna bedňa 🏅

Ahojte! :) Dnešný článok budem opäť venovať téme behu a tentokrát pôjde o moje skúsenosti z prvých troch pretekov, ktoré som absolvovala túto jarnú sezónu. Zabehla som svoju prvú 10tku na ČSOB maratóne, zvládla som tradičný beh Devín-Bratislava, no a nakoniec som sa poriadne zapotila v Trnave na City Rune. Každý z týchto pretekov mal niečo do seba, každý bol iný a jedinečný a určite ani na jeden z nich nezabudnem a odnášam si zaujímavé skúsenosti. Konečne som mala možnosť otestovať svoje schopnosti na tratiach dlhších ako 6 kilometrov a celkovo som zatiaľ so svojimi výkonmi spokojná, dokonca sa mi ušlo už aj miesto na bedni. :P Som zvedavá, ako sa mi bude dariť nasledujúce obdobie, opäť ma čaká zopár akcií, na ktoré sa teším a dúfam, že ich dobre zvládnem. Poďme sa ale ešte vrátiť do mesiaca apríl a zaspomínať si na moje prvé veľké preteky. 

10TKA S BIRELLOM ČSOB MARATHON 2018 

Toto podujatie som mala vyhliadnuté už dlhšie, a rozhodla som sa na ňom zabehnúť svoju prvú súťažnú 10tku. Tak trošku netypicky sa moja disciplína štartovala až poobede o 16tej, a preto som si musela deň viac naplánovať, čo budem jesť a čo si oblečiem, pretože s počasím to vyzeralo všelijako. Ja osobne preferujem preteky v doobedných hodinách, pretože mi vtedy stačí zjesť len raňajky a mám vystarané, no takto musím myslieť aj na ďalšie chody počas dňa. Nechcela som riskovať aby mi bolo nejako ťažko či aby som bola zase hladná, no nakoniec to bolo všetko fajn, dokonca sme mali doma navarenú paradajkovú polievku ( ktorú už považujem za také moje tradičné predbehové jedlo, ktoré mi sedí, nie je mi z toho zle a už sa mi pár krát osvedčilo :D ). 

Na oblečenie som zvolila prvý krát krátke šortky a farebné podkolienky. V nich som predtým nebehávala, no osobne mám farby rada a tak to bol aspoň výrazný prvok oproti všetkej tej čiernej. A taktiež je to aj dobré poznávacie znamenie pre druhých, že sa blížite a že ste to vy. :D K Eurovei som chcela prísť asi tak hodinku pred štartom, aby som stihla všetko potrebné vrátane rozohriatia. Na námestí to doslova žilo behom, všade boli rôzne stánky sponzorov, množstvo ľudí a ja som cítila menšiu nervozitu a bola som plná očakávaní. 

Celý život som bola stresmenka, platí to aj v behu, a preto mávam pred štartom také zvláštne pocity, som nervózna, prajem si, nech to zabehnem čo najlepšie a mám trému. Vedela som, že to určite dám, keďže som mala natrénované, no aj tak som chcela podať čo najlepší výkon. Možno to poznáte, ale keď ste nervózni, chce sa vám ísť strašne na WC. :D To bol aj môj problém, na ktorý si spomínam, že som musela ísť asi 3x za pol hodinu na záchod a nechcela som, aby ma to chytilo počas preteku. A človeka to celkom zdrží, keď musí čakať v dlhej rade a zároveň by sa už išiel rozbehať alebo postaviť na štart. 

Dala som si pár roviniek, nejaké výbehy do schodov a čo ma potešilo bola rozcvička od našich coachov z adidas Runners. Možno aj vďaka nim sa mi potom dobre bežalo. Som súťaživý typ, takže nerada stojím niekde vzadu, snažím sa predrať skôr dopredšie, ale nie úplne, lebo zase ani až taká dobrá nie som. A na tomto behu som ešte nemala ani hodinky, tak som vôbec nevedela akým tempom vlastne behám, no niekedy je to možno aj lepšie ak to človek nevie. 

A tu môžete vidieť tú moju snahu o ''pózovanie'' aj keď výsledné fotky nie sú úplne podľa mojich predstáv. :D

Nechcela som urobiť chybu a prepáliť to hneď na začiatku a veľmi mi pomohlo, že som sa hneď po štarte chytila bežkyne Majky, ktorú som poznala a tá mi prvé kilometre hlásila aktuálne tempo. Vedela som, že ma čaká celkom dlhý beh a tak som šetrila sily, keďže som ešte nevedela, ako to moje telo zvládne. Preteky bežím vždy na maximum, oveľa rýchlejšie ako bežne behávam, je to pre mňa veľký adrenalín. Prvé kilometre som teda odbehla spolu s Majkou, vzájomne sme sa potiahli a vedela som, že aj tempo je fajn. Na dlhej rovinke od Prístavného mosta smerom na Apollo som však chytila druhý dych a začala sa odpájať. Pri druhom prebiehaní Apolla tam v zákrute povzbudzovali aj moji rodičia, čo mi dodalo ďalšie sily ísť ďalej, pretože tie výbehy na mosty sú vždy nepríjemné a nemám ich rada. Toto dobre našliapnuté tempo som už nepustila, snažila som sa vydržať až do konca a nevzdať to, hoci v hlave mi prebiehali všelijaké myšlienky. Sem tam sa mi podarilo ešte niekoho dobehnúť no a pri zbiehaní zo Starého mosta smerom do cieľa som nahodila najväčší šprint aký viem. Mojim prvotným cieľom bolo dať 10km za 45 minút, no a mne sa to podarilo dokonca rýchlejšie za 44:38. V mojej kategórii to stačilo na 13. miesto, čo je myslím celkom slušné na moju prvú 10tku. 

Najdôležitejšie bolo to, že som so sebou bola spokojná ja sama, dala som do toho všetko čo som vedela a zistila som, kde mám svoje hranice. Tento beh dopadol nad moje očakávania, myslím, že zatiaľ bol pre mňa asi najlepší a konečne som sa snažila aj trošku pózovať fotografom a usmievať sa. :D No a malá čerešnička na koniec, neoficiálne som bola aj najlepším nováčikom v tejto kategórii, ale keďže som zle vyplnila prihlášku, nerátali so mnou ako s nováčikom. Trošku ma to štvalo, ale tak aspoň sama pre seba som vedela, ako to je. :P

Tak čo, našli by ste ma v tomto obrovskom dave? :D Ja som sa našla, tak keď sa pozriete na pravo, možno ma zbadáte. :)

NÁRODNÝ BEH DEVÍN - BRATISLAVA

Ubehol týždeň a ďalšiu nedeľu som išla opäť behať veľkú udalosť, 71. ročník Národného behu Devín-Bratislava. Veľa ľudí malo s týmto behom skúsenosti, pozisťovala som si pár info o tom, aké to je a či sa to oplatí bežať. Názory boli síce rôzne, ale najlepšie je predsa len otestovať to na vlastnú päsť. Trať dlhá 11 625 m bola moja ďalšia výzva, ale nepochybovala som o tom, že to zabehnem. Oproti iným behom je tento organizačne náročnejší, musí sa zabezpečiť presun a doprava tisícky bežcov na štart, ktorý je na Devíne a cieľ je na nábreží v meste. Najskôr som mala menší strach, ako to celé bude prebiehať s autobusmi a potom priamo na mieste, keďže som išla sama a celé to bolo pre mňa nové a dúfala som, že možno niekoho známeho stretnem.

Už pri čakaní na električku bola zastávka plná bežcov, ktorí mali rovnaký smer ako ja a bola som trošku pokojnejšia. Síce pár minút meškala, no až tak veľmi to nevadilo a na Šafku som už išla s davom smerom k autobusom. Do nejakého som sa napchala a keď som sa už viezla smer Devín, vedela som, že je dobre a že všetko stíham. :D Na mieste bolo potrebné vyriešiť úschovňu vecí a samozrejme WC, ktoré vždy narobí problémy. Zase som to nechcela riskovať a išla som viackrát aj keď som tam skoro vystála jamu kvôli dlhým radám. Veci sa odkladali do autobusov podľa štartových čísel, takže to bolo dobre zorganizované a nebol s tým žiaden problém.

Hoci tam bolo asi milión ľudí, okrem Danky a Alexa pri záchodoch som ako naschvál nikoho známeho nevidela, a tak som ostala bez psychickej podpory. :D Tak nejako intuitívne som sa ˇalhko prebehla na miesto štartu, kde som zbadala koridory a rozmýšľala som, čo mám robiť. Do štartu zostávalo ešte pomerne dosť času, chcela som sa rozcvičiť a nakoniec som sa pridala k hromadnej rozcvičke pri pódiu. Hneď potom som sa išla postaviť do svojho koridoru a konečne som zbadala tričká AR a nejakých známych ľudí, ku ktorým som sa pripojila a spoločne sme čakali až kým výbuch z dela neodštartoval samotný beh. Hneď na úvod som pochopila všetky rozprávania o masovom štarte, ktorý je pomalý, úzky, musíte dávať pozor pod nohy a snažiť sa čo najskôr z tejto masy odtrhnúť. Ja som schytala ešte aj chlapa s kočíkom, ktorý neskutočne zavadzal, mala som na neho hrozné nervy, lebo som ho nevedela obehnúť a takýmto ľudom by mali zakázať stáť v predných koridoroch.

Najviac som sa smiala na týpkovy s vyplazeným jazykom, ktorý vyzeral akoby toho mal už celkom dosť. :D

Mám pocit, že hneď na začiatku bolo mierne stúpanie, veľmi zle sa išlo, pretože sme boli tesne vedľa seba, naokolo stáli ľudia, ktorí sa len pozerali a musela som občas vybočiť na chodník aby som aspoň trošku zrýchlila a niekoho obehla. Ale tie prvé kilometre naozaj neboli nič moc. Opäť bez hodiniek som nemala tušenia ako rýchlo idem, no neustále som sa snažila ísť vpred a obiehať pomalších. Sem tam som zbadala niekoho známeho, ale veľa ľudí išlo behať za firmy a zo zadu som ich nevedela rozoznať. Táto trať bola pre mňa úplne nová, nikdy som v týchto miestach nebežala a čím skôr som chcela byť na nábreží.


Keď si spätne tento beh premietnem v hlave, bol určite náročný. Dokonca na mňa prišla obávaná kríza asi niekde na 7 kilometri, kedy som mala pocit, že moje nohy sú ako z olova a že to už snáď ani nedobehnem. Strašne ťažko sa mi bežalo, modlidla som sa, aby som už videla cieľovú rovinku a v hlave sa mi opäť vírili všelijaké myšlienky a pocity, no hlavné bolo nevzdávať to. Pri električkovej trati na posledných kilometroch povzbudila Terka z adidasu a pomohlo mi aj menšie klesanie trate, kde som nabrala ešte nejaké sily do cieľa. Tá atmosféra pri dobiehaní je neskutočná, v očiach vidíte ten cieľový oblúk, okolo vás stovky ľudí, ktorých už ani nevnímate tak veľmi to chcete mať celé za sebou. Je to až neskutočné ako ešte dokážete zašprintovať pred cieľom a napriek tomu, že ste vyčerpaní dáte zo seba všetko, čo v sebe máte. Môj výsledný čas bol nakoniec 52:59 a v kategórii 27. miesto. Napriek horšiemu štartu som ale rada, že som si tento beh vyskúšala a do budúcna určite budem vedieť ako sa naň pripraviť. 

Naša AR zostavička, ktorá úspešne reprezentovala AR Bratislava. :) 

PSA CITY RUN TRNAVA 2018

A dostávam sa k poslednému z trojice pretekov, ktorý som absolvovala v sobotu 21.4.2018 v Trnave. Toto mesto mi je veľmi blízke, keďže sem chodím do školy, mám ho veľmi rada a poznám to tam. Celkom ma potešilo, že pretekať budem práve tu, v uličkách, ktoré mám dosť prechodené, pretože sa v Trnave pohybujem najmä pešo a autobusy som posledný rok vôbec nevyužívala. Tak som si spolu s rodičmi urobila cez víkend menší výlet a doobeda sme sa vlakom odviezli práve sem. Už od rána bolo veľmi teplé počasie, na apríl a jar trošku netypické, na oblohe ani mrak a slnko poriadne pražilo. Snažila som sa poctivo pred behom prijímať čo najviac tekutín, keďže som vedela, že to dnes budem veľmi potrebovať.

Na Trojičnom námestí som si vyzdvihla štartové číslo - 400, čo som bola aj rada, že som schytala také pekné okrúhle. Štartovalo sa až poobede o 14:00 ( keď bolo to najväčšie horko!! ) a keďže bol práve čas obeda, zamierili sme si to do reštaurácie na obed. Ja som veľmi nechcela pred behom jesť, a tak som opäť stavila aspoň na paradajkovú polievku a BCAčka, slintajúc na super vyzerajúce pizze vedľa mňa. :D Už ako sme sedeli a jedli sa vedľa nás pár ľudí rozbehávalo, a tak som si ich všímala, rozmýšľala či sú to dobrí bežci, a že ako sa asi bude dariť dnes mne. Po obede som sa išla prezliecť do športového a zase si vystáť radu na záchod. :D Povzbudiť ma prišiel aj otcov kamarát z výšky, ktorý v Trnave býva. Dala som si ešte menší rozklus a myslela na to, že v týchto horúcich podmienkach dnešný beh nebude žiadna sranda.

Väčšina ľudí stála a čakala v tieni. Nikto sa nešiel postaviť na štart príliš skoro, lebo pálivé slnko doslova vysávalo energiu, ktorú sme tak veľmi potrebovali. Ja som nemala ani šiltovku a ani okuliare ( nerada to nosím ), ale v tento deň by sa mi veru tá šiltovka aj zišla. O 14tej sme nakoniec všetci vyštartovali a začal sa boj ako ''o prežitie'' v rozpálenej Trnave. Mať na sebe čierne tričko nebol asi ten najlepší nápad, ale chcela som reprezentovať adidas Runners. :P Trať viedla cez mesto, oficiálne ani nie je certifikovaná a tieň bol na úsekoch naozaj len minimálne. Takže počas celého behu sme boli vystavení priamemu slnku, mala som hrozné suchoty a potila sa ako v saune. Ani typický ''trnavský veter'' veľmi nefúkal, čo by som v tejto situácii celkom privítala.


Rozbehla som to myslím že celkom dobre. Aj nohy ma poslúchali, snažila som sa držať tempo. Určite to teplo uberalo zo síl, nemohla som sa len tak napiť a dokonca som si sama sebe hovorila, že tento beh je ako za trest a asi sa uvarím. :D Ďalšia vec, ktorá mi vo výkone veľmi nepomohla bol veľký odstup od bežcov, ktorí boli predo mnou. Mám radšej, keď sa na niekoho môžem nalepiť a držať sa ho, no teraz som bola úplne sama a na dlhých rovinkách som doslova trpela a priala si, nech je to už za mnou. Bol to naozaj veľký boj, aj po psychickej stránke a na beh v takomto horku som nebola zvyknutá a asi ani pripravená. Na jednom úseku mi bolo oznámené, že som zatiaľ 3tia žena, čo ma celkom potešilo a dodalo sily do ďalších kilometrov. Nechcela som túto pozíciu pustiť keď som mala šancu na dobré umiestnenie. 

Asi na 7mom kilometri mi však začali dochádzať sily. ( Všímam si, že tie posledné kilometre sú na každom preteku mne mňa najhoršie. ) Sama som cítila, že som vyčerpaná a začala ma dobiehať Danka Kalužná. Tú som poznala aj z iných pretekov a vždy bola rýchlejšia. Ani tentokrát som jej nestačila, pretože ma nakoniec predbehla, ale tak čo už keď je taká dobrá. :D Nemohla som dovoliť aby ma predbehol ešte niekto ďalší, no veľmi svetlo som to nevidela. V takomto počasí môžete pokojne aj odpadnúť alebo vám môže prísť zle. Našťastie na jednej zákrute som konečne videla, že žiadna žena široko ďaleko za mnou nie je a už mi stačí len vydržať to až do cieľa. Na jednej z posledných roviniek to bolo veľmi ťažké, strašne mi bolo teplo, necítila som sa komfortne, ale práve vtedy zafúkal jemný a príjemný vánok, ktorý ma osviežil a možno aj vďaka tomu som v sebe ešte našla silu na dokončenie preteku. Ani si neviete predstaviť tú radosť, keď som dobiehala a ešte väčšiu, keď mi povedali, že mám počkať na vyhlásenie výsledkov, lebo budem na BEDNI! Moje jediné šťastie, že Danka je o kategóriu vyššie, ale zo všetkých žien sa mi ušlo moje ''tradičné'' 4. miesto. :D 

Výsledný čas som mala 45:01 a stačilo na pekné 3. miesto v kategórii. Po behu som vypila asi litre vody, taká som bola stále smädná, ale spokojná. :) Dokonca takýto úspech nečakali ani moji rodičia a sama som nechápala, čo som dokázala. Okrem mňa adidas Runners pekne reprezentovali aj ďalší ''kolegovia'', ktorým sa tiež ušla bedňa. Veľmi si vážim a som šťastná, že napriek ťažkým podmienkam akým bol tento city race sa mi podarilo uspieť a užiť si tú chvíľu pozornosti, ktorá sa mi dostala a moju úplne prvú výhernú bronzovú medailu. Niekto o nej môže snívať celý život, môže trénovať, behať koľko chce, a predsa sa nikdy neumiestni. Mne sa to podarilo za 7 mesiacov odkedy som začala trénovať a pevne dúfam, že som na stupni víťazov nestála naposledy. :) Na vyšších priečkach boli naozaj skúsené bežkyne a ja som sa pri nich cítila ako taká maličká a bezvýznamná Ajvn. :D  

Komentáre

Zverejnenie komentára

Ďakujem za každý milý komentár. :) / Thank you for every lovely comment :)